streda, 23. februára 2011

Toto je to čo by som chcela mať v knihe ktorú teraz píšem. Neviem, že či je to dobré alebo zlé, tak dúfam, že napíšete komentáre. A chcem aj dáku radu ak som to napísala zle. Potom to opravím a dúfam, že to bude lepšie. Dúfam, že sa vám to bude páčiť.
14 rokov predtým

Bol nádherný májový večer. V jednom meste nazývanom Kaburian stál jeden nádherný zámok. Kráľ a kráľovná ktorý v tom zámku bývali mali dieťa, ktoré starostlivo vychovávali. Dieťa malo jeden rok a už vedelo chodiť. Liezlo kam sa dalo. Avšak rodičia boli až príliš opatrný. Nikdy nenechávali dieťa bez dozoru. Vždy s ním boli stráže alebo slúžky ktoré na dieťa dávali pozor. Keby to ľudia z dediny videli, povedali by, že kráľovský rodičia sa až príliš boja o svoje prvorodené dieťa. Pravda je však iná. To dieťa nie je obyčajné. Preto ho tak chránia. Vlastne ani jeho mama nie je obyčajná. Vie niečo, čo iní ľudia nevedia. Vlastne to je skôr schopnosť s ktorou sa narodila. A túto schopnosť zdedilo aj dieťa. Museli ho ochraňovať aby sa to
nedostalo na verejnosť. Pretože keby sa to ľudia dozvedeli, mohlo by sa to dostať ďalej a ďalej až by to prišlo k istému človeku. Keby to ten človek zistil, nebolo by všetko jedno. Svet by sa pravdepodobne dostal do vojny. Bohužiaľ čo sa stalo, stalo sa a nejako sa to dostalo na verejnosť. A práve v tento večer chce zaútočiť. Človek ktorý sa volá Black. Je to najnebezpečnejší muž na svete. A to nie len preto, lebo je veľmi silný, ale aj preto, lebo je to ten najkrutejší človek aký existuje. Chystá sa zaútočiť neskoro v noci, keď už budú všetci spať. Veľmi dlho čakal na tento deň. Viem, každý si povie, že môže zaútočiť hociktorú noc. Ale táto noc je špeciálna. Dnes sa oslavuje vznik kráľovstva Koburian a ani kráľ a kráľovná nebudú v takom pozore ako iné dni a budú sa baviť. Ani jeden z nich neočakáva, že by mohol Black zaútočiť práve v ten deň. Ale mýlia sa, lebo toto je najlepšia príležitosť. Po slávnosti, keď budú všetci spať vkradne sa tam ako tieň a zabije ako matku, tak aj dieťa. Nečakal však, že nie len on si uvedomil, že je to perfektá príležitosť. Susedné kráľovstvo Merikan bolo už dlhé roky vo vojne s Kaburianom. Kráľ Merikanu tiež čakal na príležitosť na zničenie Kaburianu. Keď sa to Black dozvedel jediné čo povedal bolo: "Dobre. Takáto príležitosť sa mi hodí ešte viac!" A tak jeden nádherný májový večer sa pre kráľovstvo stal tým najhorším...
*
Kráľovná sa chystala uložiť dieťa, keď v okne uvidela pohybujúce sa svetlá. Ale, keď sa lepšie prizrela, uvidela ohnivé fakle v rukách rytierov zo susedného kráľovstva, ktorý sa plížili pod rúškou tmy. Normálne by kráľovná zostala pokojná, lebo vedela že by ju jej kráľovský manžel ochránil. Ale teraz... Za normálnych okolností by pri dverách strážili stráže ale dnes je výnimočný deň. Všetci ľudia v meste dokonca aj všetci okrem kráľovnej v hrade spali. Kráľovná to cítila a chytila ju triaška. Nie preto, že by ju nemal kto ochrániť pretože v najhoršom prípade sa dokáže ochrániť aj sama, ale pretože cítila niečo veľmi zlé a nebezpečné... Ten pocit jej bol známi bolo to niečo na čo sa nedá zabudnúť... A kráľovná nezabudla. Vedela, že raz príde ale nevedela, že tak skoro. Black. Kráľovná vedela že Blacka nemôže poraziť a vedela aj to, že ju a jej dieťa prišiel zabiť. Musí ho schovať... Musí ho dostať preč... A v tom si spomenula. Netreba trucovať. Som kto som a som dosť silná na to aby som moje dieťa dostala preč od Blacka. Som čarodejnica. Musí byť nejaké kúzlo, ktoré pošle preč moje dieťa... Kráľovná sa rozhodla. Urobí to. Ale predtým musí ešte niečo spraviť. Musí sa prihovoriť tomu dieťaťu a povedať mu aspoň pár slov predtým než ho pošle preč. Podišla k postieľke v ktorej spokojne ležalo malé dieťa. Keď sa pozrela do tej detskej tváričky a uvidela tie šťastné očká nemohla si pomôcť a rozplakala sa. Prvé slovo na ktoré sa zmohla bolo: "Prepáč...Prepáč mi. Nebola som dosť opatrná. Keby som mohla, všetko by som vzala späť. Ale nie som dosť silná. Prepáč... Teraz musíš odísť preč. ale neboj sa. raz sa po teba vrátim. Dám ti tento medailónik
s tvojím menom vo vnútri. Keď vyrastieš nebudeš si na nás pamätať, ale tento medailónik ti všetko pripomenie v deň tvojich osemnástich narodenín. Je to všetko čo môžem teraz urobiť. Prepáč mi..." Keď kráľovná dohovorila, vyrovnala sa a začala odriekať kúzlo. Ako ho odriekala počula na schodoch kroky. To budú asi vojaci z Merikanu, pomyslela si. Kroky boli stále bližšie a bližšie a kúzlo bolo skoro hotové. Keď ho kráľovná dopovedala od únavy spadla na zem. Keď vojaci prišli dieťa tam už nebolo, ale bola tam kráľovná, ktorá ležala na zemi nevládna pohybu. Ako na zavolanie sa v miestnosti objavil Black. Mal na sebe čierny cestovný plášť s ktorého vykúkal meč, čiernu košeľu, nohavice a topánky takisto čierne. Dokonca aj vlasy ktoré mu
viali vo vzduchu mal ebenovo čierne. Iba oči mal modré ako nezábudky. Mal nádhernú tvár a veľmi dobrú postavu. Keby sa bol usmial, všetky dievčatá ktoré ho videli by sa doňho zamilovali. Ale práve teraz je jeho tvár skrivená v hneve. V tej noci kráľovstvo Kaburian zhorelo a všetci ľudia, ktorý boli na hrade alebo v meste zomreli. Jediné čo zostalo boli trosky. Taký veľký bol Blackov hnev.
*
O niekoľko tisícok kilometrov ďalej bola malá dedina. Nepatrila k žiadnemu kráľovstvu. Iba starosta to tu viedol. Ľudia tu boli veselí a dobrosrdečný. Keď sa pred niekoho domom objavilo dieťa neváhal a zobral si ho na starosť. Tento večer nebola výnimka. Keď sa tu neskoro večer objavilo dieťa a začalo plakať, zobrali ho dnu, dali mu najesť a zabalili ho do mäkkých prikrývok. Keď ho ukladali spať všimli si že dieťa ma niečo zavesené okolo krku. Bol to medailónik s menom. Alice.